Fotokópie článkov z tlače, týkajúce sa autorovej tvorby.
Tvorba Borisa Perfeckého (1977-2004) pôsobí ako tiché volanie z priestoru medzi svetlom a tieňom. Jeho obrazy nie sú dekoratívne, sú existenciálne. Nesnažia sa zapáčiť, ale dotknúť sa. A dotýkajú sa hlboko.
- Strom – samota, ktorá dýcha. Obraz osamelého stromu, rozvetveného do prázdna, konáre sa rozpínajú ako nervy, krehké, obnažené, hľadajúce svetlo. Zelené pozadie nepôsobí sviežo; je tlmené, až melancholické. Strom tu nie je krajinou, je portrétom vnútra. Je to symbol vytrvalosti, ale aj zraniteľnosti. Mladý autor akoby doň vložil vlastnú tichú otázku: koľko vetiev unesie vietor?
2. Dva sudy – krása rozkladu. V diele Dva sudy nachádzame fascináciu obyčajnosťou. Hrdzavé kovové nádoby, poznačené časom, nesú stopy korózie, škvŕn, rozpadu. A predsa z nich vyžaruje zvláštna dôstojnosť. Perfecký dokázal vidieť estetiku v chátraní. Farba je hutná, materiálna, miestami až surová. Hrdza tu nie je len fyzikálny proces, je metaforou plynutia času, neodvratnosti konca, ale aj krásy, ktorá vzniká práve z nedokonalosti.
3. Portrét dievčaťa, ticho v profile. Profil mladého dievčaťa je namaľovaný s citom pre vnútorné napätie. Ťahy štetca sú viditeľné, plastické, takmer reliéfne. Tvár nepôsobí sentimentálne, je sústredená, uzavretá do seba. Autor neidealizuje. Hľadá pravdu okamihu. Svetlo sa láme na vlasoch, pokožka je modelovaná teplými tónmi, no výraz zostáva vážny, až zádumčivý. Je to portrét generácie? Alebo vnútorného sveta samotného maliara? Človek ako téma. V ďalších jeho dielach, robotníci, postavy v napätí, starší muž (Dôchodca), cítiť sociálnu aj psychologickú rovinu. Grafiky majú ostrú líniu, dramatický kontrast svetla a tmy. Perfecký neuhýbal pred ťažšími témami. Zaujímal ho človek v situácii, človek unavený, premýšľajúci, nesúci svoj údel. Jeho tvorba je úprimná a bez pózy.
Umelec, ktorý odišiel priskoro. Boris Perfecký patril k výrazným talentom svojej generácie. Absolvent ateliéru prof. Jána Bergera zanechal napriek krátkemu životu dielo, ktoré má vnútornú hĺbku a výtvarnú zrelosť. Výstavy, ako Spomienka na Borisa Perfeckého (2007), či zaradenie jeho diel medzi absolventov Bergerovho ateliéru (2010), ako aj tematická výstava Príbehy (o) smrti (2018) potvrdzujú, že jeho tvorba neupadla do zabudnutia. Stále oslovuje, možno práve preto, že v nej cítime naliehavosť nedopovedaného. Škoda neuveriteľného talentu ! Je veľkou stratou pre slovenské výtvarné umenie, že tento talent nemohol ďalej dozrievať. V jeho obrazoch je cítiť potenciál, smerovanie k silnej, osobitej výpovedi. Jeho diela však zostávajú. Sú tichou pripomienkou, že umenie nie je o dĺžke života, ale o intenzite pohľadu. A na taký pohľad by sme nemali zabudnúť. Spomínať na Borisa Perfeckého znamená spomínať na citlivosť, odvahu a pravdivosť. A ja si kladiem otázku, čo všetko ešte mohlo vzniknúť, keby nie Pajštún, keby nie tá skalná stena a pád…
Bibiana Košovská
https://www.facebook.com/bibi.goldberg
