Príhovor profesora Jána Bergera na vernisáži výstavy v Pálffyho paláci na Zámockej ul. v Bratislave 7.4.2005
(Nižšie – príhovor Mgr. Petra Kršáka)
Vážené dámy, vážení páni,
dovoľte, aby som Vás srdečne privítal na vernisáži prvej samostatnej výstavy Borisa Perfeckého. Medzi nami vítam srdečne rodičov a najbližších nášho autora.
Nikto z nás netušil, že dnešné zahájenie výstavy splynie s tou nezvyklou klímou, v akej je svet týchto dní ponorený. Nedovolím si vytvárať násilné konštrukcie, nedovolím si pokúšať oblasť nápovedí, žijeme však tieto dni a nemôžeme sa tváriť, že sa nimi nepohli jemné struny nášho cítenia a myslenia, že sa nepohla naša reflexia iným smerom, ako je to obvykle.
Dnešným dňom, touto výstavou zverejňujeme tak veľmi predčasne, osudovo tragickú zahatanú umeleckú cestu maliara Borisa Perfeckého. K Borisovej práci som mal od jeho počiatkov štúdia na našej škole vzťah, ktorý by som nazval vzťahom pochopenia a sympatií. Na prieskumoch, keď bol ešte študentom Otvoreného ateliéru profesora Ruda Sikoru, som sledoval narastanie, ale i úskalia jeho maliarskeho rozvoja, vnímal som jeho bezprostrednosť, schopnosť vciťovania, vlastnosti, kde ľudské prerastá do umeleckého. Vnímal som tieto jeho črty ako dominantné.
Keď sa stal Boris mojim študentom, náš kontakt nadobudol prirodzene iné vlastnosti, ktoré vyplývajú zo záväznosti vzťahu. Popri plnom porozumení museli prísť aj momenty náročnejších diskusií. V takomto medzigeneračnom vzťahu sa môže aj pozitívna intencia prejaviť, ako domnelá prekážka, ktorú treba stráviť. Borisova práca sa prejavovala, prezrádzala priam pudovú potrebu maľby. Cez voľbu motívov, ale možno viac a hlbšie sa pre nás otvára cez jeho spôsoby, akými sa stretával s plochou plátna, či s odhodenou doskou, na ktorej maľoval. Svoju maľbu odkrýval, ako oslobodzujúci dar, ako svoju intímnu komunikáciu so svetom.
Tento nesmierne jemný a skromný, možno až nadmieru citlivý a plachý chlapec vlastnil niečo, čo sa odkryje len v podmienkach skutočného záujmu o jeho prácu. Za takúto cennú schopnosť Borisa považujem jeho silu očarenia, ktoré sa stávalo spúšťačom jeho maľby.
Boris Perfecký zanechal prekvapivo rozsiahly súbor malieb, maliarskych záznamov, grafických listov a kresieb. Ľutujem, že sme mohli na dnešnej výstave predstaviť len zúžený výber jedného z médií. Som však presvedčený, že v dostatočnej miere reprezentuje maliarove pohyby mysle i citu, jeho stav videnia i morálneho zakotvenia. Myslím si, že je to os, na ktorej by sa bol rozvíjal Borisov maliarsky talent. Kľúč k výberu sme hľadali v jeho maľbe, kde napriek akémusi „prepletencu“ autorových pevných študijných cieľov a uvoľnených chvíľ, môžeme objavovať celú škálu stavov – vážnosť – úsmev – hlboký vzťah – túžbu po harmónii – dotyk groteskna – zasnenosť, ale i humor.
Boris vzácne nebojoval o svoju originalitu, lebo ju vlastnil. Nezjavovala sa vo formálnom ustrojení, ako to zvykne bývať, ale sa vynorila v celistvosti výrazu.
Vážení priatelia, bol by som Vám rád predstavil obraz Borisa kompletnejší, obohatený napríklad o nezvyklú dopovedanosť jeho detských kresieb, bol by som rád konfrontoval jeho „vážnejší“ pól, aký predstavujú jeho maľby s tým spiklenecky sviežim, ktorý obsahujú jeho grafické listy. Som však rád, že Vám môžeme predstaviť Borisovu výstavu ako signál a chcem veriť, že sa ďalších osudov jeho pozostalosti ujmú jeho priatelia a kolegovia.
Na záver mi dovoľte, aby som srdečne poďakoval Združeniu podnikateľov Slovenska za veľkorysé prepožičanie výstavného priestoru, ďakujem zvlášť pani Ruislovej za ochotu a pomoc pri príprave výstavy. Ďakujem rodičom Borisa za pomoc i zapožičanie jeho obrazov. Katalóg „skladačku“ sme mohli vydať vďaka pochopeniu a žičlivosti Poisťovne Union a za jej tvár ďakujem nezištnej iniciatíve kolegu Marka Vrzgulu. Napokon ďakujem všetkým, ktorí akýmkoľvek spôsobom pomohli. Vám srdečne ďakujem za účasť a želám Vám príjemné chvíle na výstave Borisa Perfeckého.
Ján Berger
V Bratislave 7. apríla 2005
Príhovor Mgr. Petra Kršáka na vernisáži výstavy 7.4.2005 v Pálffyho paláci
V dňoch, keď nás Boris tak nečakane opustil, dostal sa ku mne snáď úplnou náhodou, aj keď si nemyslím, že by sa niečo dialo náhodou, článok s názvom Talent kontra osud, ktorý hovoril o českom kubistickom maliarovi Bohumilovi Kubištovi. Pripomenul mi môjho blízkeho priateľa Borisa Perfeckého, ktorého osud zastavil na začiatku obdobia, na ktoré sa tak tešil, ale ktorého sa zároveň do určitej miery obával. V nejednom prípade naše plány a ilúzie, ktorými sa obklopujeme, aby sme získali a zase stratili pocit istoty a bezpečia naruší nepredvídaná udalosť.
Veľmi živo si pamätám na jeho radosť z oslobodenia sa od tlaku, ktorý pociťoval v prostredí školy. Paradoxne a nepochopiteľne kruto práve pred jej ukončením nás tak náhle opustil. Túto radosť zo života a opojenie z tvorenia samotného veľmi dobre dokumentuje séria grafických listov vytvorených v poslednom ročníku, na jar roku 2004. Radosť z tvarov a farieb, smerujúca k jednoduchému, veľmi čistému geometrizujúcemu ornamentu predstavuje druhý, veľmi intímny a skrytý pól Borisovej tvorby. Žiaľ, z priestorových dôvodov sa tento cyklus na tejto výstave nepodarilo prezentovať. Táto detsky úprimná a spontánna, bez predstierania vyjadrená radosť mladého človeka zo života sa objavuje vo viacerých jeho prácach. Zároveň tieto práce veľmi dobre dokumentujú charakteristickú vlastnosť a dominantnú črtu Borisových diel. Tou vlastnosťou je úprimnosť, presnejšie povedané pravdivosť vytvoreného, zobrazeného, zhmotneného. Je to takmer neopísateľný a veľmi subjektívne vnímaný pocit alebo pojem. Vnímavosť a výnimočná senzibilita voči sile samotného života, pred ktorým, ako sa priznal, pociťoval takmer strach, mu nedovoľovala predstieranie v jeho osobnom tvorivom hľadaní. Samozrejme, že pri procese jeho vývoja ho rozličné okolnosti a tlaky a v určitej miere aj odvaha experimentovať, doviedli aj k prácam, v ktorých sa táto v súčasnosti vo výtvarnom umení tak vzácna črta vyskytovala v menšej miere. Prináleží to však akosi prirodzene k mladosti a k hľadaniu. Boris k práci pristupoval veľmi zodpovedne, maľbu vnímal takmer alchymisticky a často mi hovoril o tomto jedinečnom zhmotňujúcom médiu ako o vytváraní zlata. Mal výnimočný dar spontánnosti a maliarskej ľahkosti, pod tlakom však maľoval veľmi ťažko. Možno bol práve tento vnútorný tlak, alebo akýsi mnou nepoznaný pocit osobnej zodpovednosti voči namaľovanému, domnievam sa, že do istej miery prameniaci v jeho až prílišnej vnímavosti, základným vnútorným impulzom, ktorý ho nútil analyzovať prírodu a vyjadrovať jej pociťovanú krásu s takou naliehavosťou. Veľa jeho diel ma vedelo zaujať a niekedy takmer vydesiť svojou pravdivosťou, ktorá miestami hraničí až s desivo presným zaznamenaním brutality ľudského. Dar spontánnosti, vášnivá energia s akou maľoval a viera v pozitívne hodnoty a vnímanie sily a krásy prírody, ktoré ho neustále intenzívne zasahovali a formovali, mu nedovoľovali v jeho výtvarnom prejave predstierať alebo hrať klamlivé lesklé divadlo.
Chcel by som ešte upozorniť na zdanlivý realizmus Borisových prác. Vo väčšine diel a veľmi intenzívne práve v diplomových portrétoch tento realizmus predstavuje skôr akýsi surrealizmus, nevedomé a spontánne odtlačenie, či chvíľkové zhmotnenie vnútorného. Možno mi to umožňuje vnímať osobné poznanie autora, možno je táto rovina vnímateľná pri sústredenejšom pozeraní sa. Niečo sa nám môže zdať iné ako v skutočnosti je a čas, keď pochopíme prečo sa nám dejú niektoré veci len nastane. Jedine takéto hľadisko mi dovoľuje zmieriť sa.
Starobylá buddhistická alebo hinduistická mantra hovorí, že za všetkými premenami sa skrýva pokoj. Za všetkými premenami sa skrýva pokoj.
Peter Kršák
7.4.2005
Peter Kršák bol Borisovým dobrým priateľom. Spolu študovali 1. ročník Vedu o výtvarnom umení na FF UK v Bratislave. Boris potom prešiel na VŠVU, na štúdium maľby.
